sobota 14. marca 2015

Preklad Biblie do jazyka ľudu a Katolícka Cirkev

Myšlienka, že stredoveká rímskokatolícka Cirkev bola sústavne a univerzálne proti prekladu  Biblie je niečo ako mýtus. Je pravda, že existovali prípady, kedy boli určité konkrétne preklady Biblie zakázané, ale to v žiadnom prípade nebol celoplošný zákaz. Nik z ľudí, ktorí sa pri tejto príležitosti spomínajú  - Wycliffe, Tyndale a Hus - neboli odsúdení vyslovene len za preloženie Biblie, ale za oveľa všeobecnejšie zločiny herézy a opozície voči cirkevnej hierarchii. Ich knihy boli zakázané  spolu s ich ostatným učením.
Malo by sa tiež poznamenať, že preklady do národných jazykov boli rozšírené v obdobiach, kedy kresťanstvo bolo prinášané do pohanskej Európy.  Takže máme preklady Biblie do gótštiny, starosaxonštiny, staroangličtiny, írštiny, katalánčiny, staroslovienčiny a veľa veľa ďalších.  Preklady častí Biblie - najmä evanjeliá a žalmy - boli taktiež časté ako súčasť laickej zbožnosti ako postupne rástla gramotnosť.
Do staroslovienčiny boli napr. Evanjeliá preložené v dvoch fázach. Pred príchodom na Veľkú Moravu, Konštantín-Cyril preložil výber z evanjeliových čítaní pre liturgické potreby, tzv. Aprakos. Tento výber bol potom, už na Veľkej Morave, pravdepodobne aj s pričinením učeníkov Solúnskych bratov, doplnený o ostatné časti evanjelií, čím sa vytvoril kompletný preklad evanjelií, tzv. Tetraevanjeliár. Jeho najstaršie rukopisy sa nám zachovali už z konca X. a začiatku XI. storočia a dnes máme k dispozícii aj ich kritické vydania.
Anglický preklad Biblie bol spísaný  približne v roku 900 n.l. a samozrejme nebol vôbec zakázaný. Napríklad John Wycliffe bol významný oponent Katolíckej Cirkvi, ktorý tvrdil, že bol hriech a proti kresťanskému učeniu aby Cirkev vlastnila majetok. Toto prirodzene pre najbohatšiu organizáciu v Európe nebol vítaný návrh. Wycliffove učenie taktiež podnietilo ľudovú nespokojnosť s vrchnosťou vo všeobecnosti a mnohí ľudia vinili jeho myšlienky Sedliacku revoltu z roku 1381. Keď dospel až do štádia, že spochybňoval učenie o transubstanciácii - vieru, že sa počas omše prijímané oplatky a víno menia na telo a krv Krista - prekročil líniu k otvorenej heréze, umožniac tak cirkevným autoritám proti nemu zakročiť. Napriek tomu zatiaľčo jeho učenie bolo odsúdené, samotný Wycliffe  nebol nikdy podrobený súdnemu procesu; zomrel z prirodzených príčin. V skutočnosti bol ako heretik odsúdený 31 rokov po svojej smrti; jeho telo bolo vtedy znovu vykopané a posmrtne spálené na hranici.


Ako odpoveď na jeho učenie rímskokatolícke autority v Anglicku vydali v roku 1408 Výnos, zakazujúci Wycliffov preklad Biblie - ale je zrejmé, že ich námietka bola namierená viac voči jeho všeobecnému predslovu, než k samotnému textu Biblie. V tomto prológu Wycliffe zhrnul biblické učenie svojimi vlastnými slovami a vsunul kázania čitateľovi o jeho myšlienke čo by mal veriť skutočný kresťan. To bolo pre cirkevnú hierarchiu jasne neakceptovateľné - hovoriť kresťanom v čo majú veriť bola jej práca, nie nejakého anglického kazateľa. Ako taká to bola iba Wycliffova verzia Biblie, ktorá bola zakázaná, nie všetky anglické preklady. Ako preventívne opatrenie bolo taktiež nariadené, že akýkoľvek budúci preklad Biblie do angličtiny by mal byť vyhotovený pod dohľadom oficiálnej Cirkvi s pomocou licencovaného prekladateľa.
William Tyndale, o storočie neskôr,  narazil na podobné problémy. Nebol odsúdený len za preklad Biblie, ale za jej údajne zámerne zavádzajúci preklad heretickým spôsobom. Sir Thomas More ho obvinil zo zámeny slov 'priest-kňaz' a 'Church-Cirkev' anglickými slovami 'elder-starší' a 'congregation-kongregácia' namiesto - čo by mohlo znamenať, že namiesto pravovernej katolíckej hierarchie s kňazmi, ktorí zasadajú mimo  a sú povýšení nad obyčajný ľud, Tyndaleova Biblia teraz  zrejme učí, že môže akákoľvek skupina kresťanov daná dohromady ako kongregácia, voliť určitého staršieho člena ich skupiny ako svojho vodcu a tvrdiť že jeho  (alebo jej) autorita je rovnaká akú má samotný pápež! Nie je vôbec prekvapujúce, že Cirkev toto považovala za herézu.

Prvý známy preklad Biblie do českého jazyka bol vyhotovený deväť rokov predtým než sa Jan Hus narodil a hoci on (alebo jeho kolegovia) pracovali na vylepšení prekladu to nebol tento dôvod prečo bol odsúdený ako heretik.
Vo všeobecnosti potom rímskokatolícka Cirkev nebola obzvlášť proti prekladom Biblie ako takým, ale proti spochybňovaniu a oslabovaniu jej autority. To by sa mohlo cynicky vidieť ako pokus o lipnutie na svojich privilégiách ospravedlňujúcich jej vyššie postavenie v spoločnosti. Oveľa jemnejšie by sme mohli povedať, že mnohí katolíci naozaj veria, že ich učenie bolo jedinou pravou cestou ku spáse -Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkev neexistuje spása). Heretici, ktorí chodili a kázali falošné  učenia ohrozovali nesmrteľné duše každého, kto im  naslúchal - takže umlčanie tých, ktorí mohli ohroziť nevinný ľud do večného ohňa bol morálnym imperatívom, akútnou povinnosťou. Biblia vyhotovená pravovernými katolíckymi učencami s dovolením Cirkvi preto neznamenala žiadne nebezpečenstvo; ale heretický preklad urobený samozvanými dobrovoľníkmi by mohol.

Samozrejme tu bol ešte ďalší problém - stredovekí teológovia a intelektuáli často prepadajúci elitizmu a odmietavší úroveň inteligencie pospolitého ľudu. (zvyk samozrejme vyskytujúci sa nielen v časoch stredoveku.) Učení ľudia vedeli po latinsky  tak nepotrebovali preklad do bežného jazyka. Iba sedliaci potrebovali preklad do angličtiny alebo francúzštiny alebo nemčiny a tak - a ešte je tu otázka, koľko sedliakov dokonca vedelo čítať? Koľko z nich do hĺbky chápalo tak, aby mu sv. Písmo dávalo zmysel? Bez múdrych slov ich kňazov vysvetľujúcich icm 'správne' učenie mohli dospieť k určitým druhom zvláštnych a heretických myšlienok založených na ich vlastných osobných interpretáciách.

Citujem pápeža Innocenta III v liste, ktorý napísal biskupovi z Metz v r. 1199 ako odpoveď na správy, že tu niekde mal kolovať francúzsky preklad Biblie:

Na tajných schôdzkach laické ženy sa odvažujú diskutovať medzi sebou o takých otázkach a kázať si medzi sebou: taktež odmietajú ich komunitu, nemiešať sa s inými ľuďmi a považovať sa za oddelené od nich a neladiť si uši a mysle s nimi; keď ktokoľvek z farných kňazov si praje opýtať sa ich na tieto veci stoja pred nimi pevne pokúšajúc sa argumentovať z Písem, že by im nemalo žiadnym spôsobom byť bránené konať tieto veci. Niektoré z nich sa tiež vysmievajú jednoduchosti svojich kňazov; a keď je im ukázané slovo Spásy prostredníctvom týchto kňazov, tajne frflú, že Slovo chápu lepšie zo svojich malých knižiek a že z nich to dokážu oveľa jasnejšie.

Laici a ženy tvrdia, že Biblii chápu lepšie ako ich kňazi! Jasné spochybňovanie cirkevnej autority. Pápež preto zašiel až k tomuto:

Tajomstvá sviatostí viery by nemali byť vysvetľované všade a každému, pretože nemôžu byť chápané všade a všetkými, ale len tými, ktorí ich môžu pojať pomocou svojho pravoverného intelektu. Kvôli tomu Apoštol [Sv. Pavol] povedal jednoduchému ľudu: "Ako maličkým v Kristovi som Vám dával piť mlieko, nie mäso." Pretože "ťažké mäso je pre dokonalých" ako hovorí ostatným: "hovoríme múdro pre ostatných;" (...) Taká je hĺbka  Božieho Písma, ktorú nielen jednoduchí a nevzdelaní ľudia, ale dokonca aj prezieraví a učení ľudia nie dostatočne preskúmali jeho múdrosť. (...) Pretože je napísané: "nehľadaj veci, ktoré sú pre teba príliš vysoko."

Avšak poznamenajme, že hoci sa o liste pápeža Inocenta III. tvrdí, že je všeobecným zákazom akéhokoľvek prekladu Biblie do národného jazyka, v skutočnosti on až tak ďaleko nezašiel. Vo svojom súkromnom liste biskupovi zaslanom spolu s verejným listom citovaným vyššie, ho inštruoval "starostlivo vyhľadať pravdu: kto bol autorom tohto prekladu, aký bol ich zámer, aká bola viera tých, ktorý ho používali, čo bolo príčinou ich učenia, či uctievali apoštolskú stolicu a katolícku Cirkev". Inými slovami pápež si zachoval otvorenú myseľ v tom či samotný preklad  bol neškodný alebo heretický aj keď neschvaľoval myšlienku laikov využívajúcich ho na hádky s kňazmi a spochybňovanie ich autority.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára